Zvyšovanie daní je vo všeobecnosti nepopulárny krok. Keby ma niekto v roku 2010 presviedčal o tom, že budeme v Bratislave zvyšovať daň z nehnuteľnosti, asi by som tomu veľmi neveril. Žiaľ realita koncom roka 2011 nám však nedáva na výber, ale naopak si to priam vyžaduje.
Faktom je, že hlavné mesto je zadlžené sumou 228 mil. €. Požičať si ďalšie peniaze, aby sme splatili staré dlhy, už nemôžeme. Mesto je totiž „preúverované“ – zákon totiž presne percentuálne stanovuje maximálnu výšku zadlženia pre mestá a obce. Preto sme museli hľadať iné nástroje ako sa vysporiadať s touto situáciou.

Pečniansky les je nádherná dunajská oblasť, ktorá vytvára akési zelené pľúca našej mestskej časti. Už samotný jeho názov má historické korene. Odvodzuje sa od kmeňa Pečenehov, ktorí boli okolo desiateho storočia prví stáli obyvatelia územia dnešnej Petržalky.
Minulý rok tesne po parlamentných voľbách, uskutočnil Štátny podnik Lesy Slovenskej republiky veľmi neštandardný prevod tejto lokality: 24 hektárov lesných pozemkov získalo viac-menej anonymné občianske združenie „Človek a strom“.

Na jar roku 2011 sa Bratislave naskytla unikátna šanca, ktorá sa už nemusí opakovať. Mnohí si to možno neuvedomujú, ale ide jednu z najväčších príležitostí tohto mesta za posledných 20 rokov. Hlavné mesto môže totiž z európskeho operačného programu „Doprava“ získať 250 mil. euro, ktoré by boli využité na rozvoj nosného dopravného systému v Bratislave. Konkrétne by išlo o vybudovanie trasy mestskej električky, ktorá by spojila Šafárikovo námestie s južným koncom Petržalky. Do projektu by sa zmestila aj rekonštrukcia Starého mosta, bez ktorej sa zámer nedá realizovať. Most je pre verejnú dopravu z Petržalky kľúčový a jeho oprava sa kvôli financiám už dlhšie odkladá. V súčasnom stave mestskej pokladnice a v období doznievajúcej hospodárskej krízy asi neexistujú žiadne iné možnosti financovania jeho opravy okrem európskych zdrojov.

Statická doprava (parkovanie) patri dnes medzi jeden z najvážnejších problémov v Petržalke Pri výstavbe Petržalky v 70-tych rokoch nikto nepočítal s prudkým nárastom automobilovej dopravy. Podľa odhadov tak dnes v našej mestskej časti chýba približne 30.000 parkovacích miest.

Jazero Draždiak je obľúbená lokalita, kde mnoho obyvateľov Petržalky trávi svoj voľný čas. Dostupnosť jazera priamo v centre sídliska a osviežujúca voda láka v lete bez rozdielu deti aj dospelých. Chybičkou krásy je nedobudovaná sociálna infraštruktúra: chýbajú lavičky, odpadkové koše, ale napríklad aj spevnený chodník okolo jazera. Už samotný pohyb po nespevnenom povrchu je problematický pre mamičky s kočíkmi a pre starších ľudí. Na Draždiaku tiež chýbajú slušné toalety a prebaľovacie pulty pre matky s deťmi, ktoré by mali byť samozrejmosťou.

Začiatkom roka vznikla v Petržalke občianska iniciatíva pod názvom STAVEBNÁ POLÍCIA. My iniciátori v nej spolu s občanmi žiadame Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja, aby pripravilo novelu stavebného zákona. Takú novelu, ktorá by zefektívnila boj zo „stavebnou kriminalitou“ a prísnejšie by trestala porušenia stavebného zákona.
Čo je to „stavebná kriminalita“ a prečo predstavuje problém? Ide o porušovanie stavebného zákona, ktoré je u nás žiaľ dosť bežné. To čo sa ľudovo nazýva „čierna stavba“ môže byť objekt postavený bez príslušných povolení. Ale taktiež to môže byť stavba, ktorá síce bola povodne povolená, ale vo finálnej fáze sa zásade odlišuje od pôvodne deklarovaného zámeru.

Začiatkom roka 2010 sa Slovenskom (a najmä Bratislavou) prehnala kauza tzv. Megakasína. Priznám sa, že neviem kto vymyslel názov „Megakasíno“. Ak to boli autori projektu, tak to bola obrovská chyba. Ak to boli odporcovia projektu, tak to bolo obrovské zavádzanie. V projekte totiž išlo o mnoho viac ako o kasíno, aj keď to malo byť jeho podstatnou súčasťou. Obyvatelia okolia sa mohli tiež tešiť na Aquapark a celá Bratislava na nový hotel a kongresovú halu.

Už niekoľko rokov sa aktívne zaujímam o dianie v samospráve. Zistil som, že v každej dobe trápi obyvateľov niečo iné. Tak napríklad u nás v Petržalke sa postupom ostatných desaťročí menili aj problémy obyvateľov. V 70. rokoch sa tu namiesto dediny objavilo jedno veľké stavenisko. V 80. rokoch bola najväčším problémom nedokončené infraštruktúra: neboli dobudované chodníky a cesty a tak sme sa domov dostávali po blate a úzkych doskách ponad rozkopané jamy. Dopravná infraštruktúra chýbala a zo zastávky MHD sa bežne dochádzalo k domu cca 20 minút pešo.

Sad Janka Kráľa je ako najstarší historický park v strednej Európe národnou kultúrnou pamiatkou a zároveň obľúbenou oázou pokoja a relaxu bratislavských rodín s deťmi a širokej verejnosti. Je preto paradoxné, že priamo v jeho strede sa nachádza verejný dom Messalina. Neviem si predstaviť, že by sa podobné „zariadenie“ vyskytlo v londýnskom Hyde Parku alebo parížskom Versailles.

Po nedávnom výrube stromov v oblasti tzv. „lesíka“ Krasovského, sa spustila vlna emócií. Ochranári prírody bedákajú a obviňujú komunálnych politikov, tí zase hádžu špinu jeden na druhého; miestny poslanci zvaľujú vinu na starostu, starosta na mestských poslancov, atď. Sám som bol terčom rôznych verbálnych útokov a nepravdivých obvinení. Na základe toho vo mne dozrel pocit, že treba niektoré aspekty prípadu osvetliť:

„Poslanci sa postavili za likvidáciu ligového štadióna“ alebo „Miestni poslanci pochovali ligový šport v Petržalke.“ Takéto a podobné bombastické vyhlásenia  si mohli občania prečítať v tlači v lete roku 2006. Navyše moje vystúpenie v zastupiteľstve média prekrútili a okrem iného napísali: „Za výstavbu je aj poslanec Oliver Kríž, podľa neho totiž štadión Artmedie nemá pre mestskú časť žiadny úžitok“ (20.07.2006; Bratislavské noviny; č. 26/2006, s. 6; Bartovic Gustav).